V tomto blogu si bližšie predstavíme plemeno OLDENBURSKÉHO KOŇA.
Úvodom by som pozdravila všetkých majiteľov, chovateľov a milovníkov koní.
Na začiatku je dôležité spomenúť, že je to typ koňa so začiatkami šľachtenia už v 17. storočí, v ktorom to bol hlavne typ úžitkového koňa, a presne na tu dobu spĺňal očakávania silne stavaného, poľnohospodársky využiteľného pomocníka. V domácnosti roľníka bol tento kôň populárny a vyhľadávaný pre jeho telesný rámec, ťah, široký hrudník, avšak plecia boli šikmé a síce nebol až taký ohybný, obratný, ale mal silné panvové končatiny.
Neskôr začal byť vyhľadávaný ako kočiarový kôň, a to pre svoju veľkosť tzv. Karoser. O tento jeho účel sa hlavne pričinil šľachtic Anton Gunther. Najvýraznejšou premenou však OLDENBURG prešiel aj úžitkovo, aj typovo, a to až v 60. – 70. rokoch minulého storočia. Zjemnili sa telesné črty, taktiež klabonosá hlava a využiteľnosť sa zmenila na športového teplokrvníka.
Avšak vráťme sa ešte o krok späť a priblížme si jeho vývoj a chronologickú plemenitbu. OLDENBURSKÝ KȎŇ pochádza z provincie OLDENBURG a z VÝCHODNÉHO FRISKA. Jeho základ tvoria starofriské kone, ktoré sídlili medzi riekou Vezevou a holandskou hranicou.
Ako sme už čítali, o jeho povznesenie v chove a užšiu špecifikáciu sa zaslúžil
šľachtic Anton Gunther, ktorý bol nadšencom kočiarového využitia koní. Pochádzal z ODENBURGU, preto kôň nesie po ňom meno. Priviezol na dvor španielske a neapolské kone, a tým zvýšil kadenciu chodov, zjemnili sa črty,
zlepšila sa pružnosť i obratnosť plemena v chove sa uplatnil hlavne biely žrebec KRANICH zo španielskej línie.
OLDENBURG bol v tej dobe hlavne kočiarový typ, mohutný KAROSERIER, ktorý v prípade potreby nevyzeral zle ani pod sedlom, avšak stále bolo treba zvýšiť jeho pohybnosť, švih a kmit. V 18. storočí k jeho zjemneniu prispeli ANGLICKÉ PLNOKRVNÍKY a NORFOLSKÉ KONE KLUSAKY. Tie prispeli ku kadencii jeho chodov. Ďalšie zošľachtenie prišlo zo strany anglických plnokrvníkov v 19. storočí, a to od potomka legendárneho anglického plnokrvníka DARLEYHO ARABIANA. Zlepšila sa obratnosť koňa.
Primiešanie krvi CLEELANDSKÉHO HNEDÁKA, ktorý bol silný kočiarový kôň a nadšený skokan, zlepšilo Oldenburgove skokové možnosti. V chove sa tiež objavili HANNOVERSKÉ KONE a tie uplatnili svoju výšku. Po 1. svetovej vojne, v čase krízy a nedostatku, bol opäť dopyt po úžitkových koňoch, a tu sa OLDENBURG opäť začal poľnohospodársky uplatňovať. Opäť bolo treba silné ťahové kone mohutnej telesnej konštitúcie.
Naopak, po skončení 2. svetovej vojny opäť nastal záujem o všestranne využiteľné typy koní, jazdecké kone a honácke kone s dlhými priestrannými chodmi. Takto sa najviac OLDENBURG priblížil k súčasnému typu moderného koňa s jemnými, no veľkými črtami na ušľachtilý, všestranný jazdecký typ koňa. V roku 1861 sa založila plemenná kniha a v roku 1892 boli zavedene výkonnostné skúšky.
Priblížme si OLDENBURGA súčasnej doby typovo i charakterovo. Už sme spomínali, že ide o mohutný, silný typ koňa s veľkou hruďou. Jeho výška v kohútiku je od 165 – 175cm, ojedinele 180KVH. Kobyly vysoké 180cm v kohútiku sú vzácne. Hruď koňa je približne 200cm, objemová holenná kosť je 23 – 25cm dlhá, hmotnosť je približne 700kg. Všeobecne OLDENBURG rýchlo vyrastie a neskôr sa rozrastá do hĺbky, preto môže pôsobiť chudo až nohato. Je to ťažšie živiteľný kôň, rýchlo opadá, hlavne v lete, je to lymfaticky rýchlo spaľujúci typ. Jeho hlava je mohutná, no jemná, môže pôsobiť klabonoso, ľudovo to nazývame Kiblova hlava, žuchvy nie sú veľmi výrazné, skôr jemné, oči sú veľké, rovnomerne sadené. Kôň má plachý, no zvedavý výraz, krk je dlhý, mohutný, často býva tzv. jelení krk, čo spôsobuje, že kôň prenáša najviac váhy na predné končatiny, preto sa pri jazdení zjemňuje na labutí krk a učí sa prenášať umelú rovnováhu s jazdcom viac na bedrové stavce a na zadné panvové končatiny. OLDENBURG má silné stehná, celkovo je mohutnejší najväčší teplokrvník.
Aj napriek veľkosti je povahovo citlivý a priateľský, vytvára si často puto s jedným človekom. Napriek svojej veľkosti je spoľahlivý aj pre mladých jazdcov či deti, je opatrný, trpezlivý, prispôsobivý, no treba naňho citlivo a pomalšie, dlhšie sa učí, proces sa nesmie urýchliť. V teréne je to odvážny a nebojácny kôň.
K jeho farebnej typológii patrí hnedák, tmavý hnedák, vraník, menej ojedinelý je prekvitajúci sivý belko grošovaný. K odznakom tváre a končatín patrí hviezda na čele či menej častá šnupka v okolí nozdier. Na končatinách majú peničku nad korunkou, ponožky v oblasti sponkového kĺbu či podkolienkové sfarbenie do výšky podpätia. Kopytá OLDENBURGA sú kvalitne menej často sfarbené do biela, treba ich však chrániť pred vysušením, a tým pred pozdĺžnym rázštepom, rohovinou. Pomerne rýchlo dorastá, a to vzhľadom na veľkú váhu na predných končatinách sa odporúča podkutie na širšie ramená. Na predné končatiny a odľahčenie pätiek, chodidiel bývajú nie veľmi hlboké, dokonca ploché s nevýraznou strelkou, čo je výhodné pri predchádzaní hniloby.
Dnešné využitie OLDENBURGA je hlavne v jeho fyzických proporciách, v estetickej drezúre a mechanikou pohybu a odskoku v parkúre. Je to všestranne využiteľný, rodinný typ koňa. V dnešnej dobe je OLDENBURSKÝ KȎŇ rozšírený v celej Európe a Severnej Amerike ako jazdecky kôň.
